„Nazdar Jano, počúvam ťa“, ohlásil som sa ako vždy často, keď som na displeji telefónu uvidel meno z adresára. Osem hodín večer nie je ešte tak neskoro. No keď sa mi ozval mladý ženský hlas, začal som šípiť čosi zlé. Predstavila sa mi jeho dcéra, ktorú som vyše desať rokov nevidel. Tak to bolo už jasné, čo mi chce povedať.

Obvolávajú čísla z otcovho mobilu, aby jeho priateľom a známym dali vedieť, že vo štvrtok jej otec po dvoch mesiacoch rýchleho spádu udalostí zomrel a v sobotu bude mať pohreb. Pre mňa to bol šok, ani som netušil, že Jano je chorý. Nie je to tak dávno, čo sme spolu volali a písali maily, chystalo sa výročné stretnutie bývalých spolupracovníkov. Rodinné dôvody ho zaviedli vtedy do Prahy, takže sme sa nevideli a odvtedy si ani nevolali.

Občas mi zavolal. Niekedy len tak, niekedy ho trápil internet. Jano bol nie len starší kamarát, pre mňa bol a vždy ostane môj prvý šéf v zamestnaní. Bol som mladé ucho po škole a on ma dokázal aj napriek svojej moci viesť jemne a smerovať odborne tak, kam som sa aj dostal. Videl vo mne potenciál, venoval mi čas a odovzdával vedomosti, čo mi umožnilo raketovo postúpiť v hierarchii a v podstate potom robiť jednu z jeho funkcií, keď zo spoločnosti odišiel. Vlastne si vo mne vychoval svojho nástupcu a dúfam, že som mu robil česť. Že som sa stal analytikom je Janova zásluha.

Stretávali sme sa aj v jeho novej pozícii, pretože sme spolupracovali. Jeden čas jeho syn bol v technickom klube, ktorý som viedol a tam som ho odborne zase ja vychovával. A otec Jano nám za to viedol účtovné knihy. Nedávno sme sa stretávali aj v meste pri firme, v ktorej ako dôchodca vypomáhal. Vždy usmievavý a nad vecou, vždy na behu. A často na elektrickej kolobežke, keď sa mu nechcelo autom do mesta alebo pešo z mesta do kopca domov.

Jedno sme nestihli. Stretnúť sa u mňa na chalupe, aby som sa mu mohol pochváliť, ako to tu vediem.

Jano, budeš mi chýbať.