Na dopravných zápchach si niektoré rozhlasové stanice postavili svoj biznis. Pravidelne nás informujú o všetkých nehodách a kolónach, o dĺžkach trvania dopravných zápch na frekventovaných úsekoch, nie len v piatok a v nedeľu podvečer. A všade zaznievajú hlasy, ako potrebujeme dobudovať a rozšíriť diaľničnú sieť na Slovensku. No nepotrebujeme.

Mám skúsenosť s cestovaním cez republiku takú, že si pamätám hnedé autobusy s rebríkom na strechu, kde bola záhradka na batožinu. Cestu autom nadránom z okresu do okresu si pamätám tak, že zver v lese bol zázrak uvidieť a auto sme stretli tak po hodine jazdy. Boli časy, keď podľa dopravnej vyhlášky sa medzi 23:00 a 5:00 hodinou mohlo cez obec jazdiť neobmedzenou rýchlosťou. Mám historické informácie z prvej ruky, o ktorých by sa mohlo mnohým dopravným policajtom a mimovládnym aktivistom iba snívať.

A pamätám si aj výstavbu prvých úsekov diaľnice z Prahy do Brna a ako nám aj ten malý kus na Vysočine skrátil cestu a urobil ju bezpečnou, lebo sme nemuseli cez dediny a zákruty medzi nimi. A pamätám si aj poprevratové cesty na západ Nemecka, kedy sme „obdivovali“ hustotu kamiónov v opačnom pruhu, lebo desaťsekundová medzera medzi nimi bola maximálna. Netrvalo to dlho a rovnaké problémy s prepchatosťou diaľníc máme už aj u nás. Ale riešením nie je výstavba ďalších kilometrov diaľníc.

Každý deň sa na Slovensko dovezie asi 1200 kamiónov potravín. Nie len dovezie, ale aj rozvezie. Drvivá väčšina cez logistické centrá nadnárodných potravinových reťazcov s centrálami v Rakúsku, Nemecku a Británii. Umiestnené na západnom Slovensku v blízkosti diaľníc.

A opäť pridám svoju skúsenosť z nedávneho zamestnania. Našu poľnohospodársku produkciu sme niekoľkými kamiónmi denne odvážali do týchto centier, aby ich tam preložili do tých kamiónov a rozviezli do jednotlivých predajní, vrátane tých v našom meste…

Potom že nemajú byť diaľnice prepchaté.

Keď som bol ako malý chlapec na prázdninách, niekoľkokrát som cestoval so svojím strýkom, vodičom v podniku Zelenina, z južného Slovenska do skladu v Žiline. Keď som sa ho pýtal, prečo sa papriky, paradajky a uhorky vozia tak ďaleko, povedal mi, že preto, lebo sa tam neurodia. A odtiaľ sa na juh vozí produkcia, ktorá sa zas urodí tam a u nich dole nie.

Tiež si pamätám, ako v každom okrese mali mliekáreň, ktorá spracovávala miestnu produkciu mlieka, bitúnok, ktorý spracovával miestnu produkciu dobytka a prasiat, hydináreň, ktorá produkovala vajcia aj hydinové mäso. Matka pracovala v pekárni, ktorá piekla chlieb pre celý okres, pravda, odkiaľ mali múku si nepamätám. Do predajní v okrese sa tovar vozil z týchto lokálnych prevádzok. Pravda, drogériový tovar vozil zas druhý strýko zo sto kilometrov vzdialeného veľkoskladu pre našu oblasť, lebo diavu a šampón fakt nevyrábali v každom okrese. A keďže drogéria bola na dohľad, videl so tam jeho hnedú Pragu S5T s plachtou a keď neprišiel on k nám na kávu, zaskočil som ja za ním na kus reči.

Skrátka sa aj vtedy vozili ľuďom potraviny a potreby dennej spotreby, ale nie cez celú republiku, ale z neďaleka. Takže hoci boli tie autá menšie, odviezli naraz oveľa menej, neboli zápchy na cestách. Každé z tých áut totiž využívalo len časť cesty, takže sa na ne pohodlne zmestili. Pravda, nevyrábali sa, nedovážali a nepredávali všakovaké zbytočnosti a nezmysly.

Sebestačnosť môže fungovať

Na Slovensku stále môžeme pestovať papriky, paradajky, uhorky, cibuľu, zemiaky, reďkovky, jablká, hrušky, slivky a kopu iného ovocia a zeleniny. Stále vieme chovať sliepky, prasce aj kravy na mäso. Horšie je, že sme zlikvidovali kopu spracovateľských kapacít. No to nie je nič, čo by sme nedokázali v priebehu pár rokov obnoviť. A opäť môžeme voziť potraviny z neďalekých závodov do celého okresu alebo hoci aj viacerých okresov. Len už to nebudú musieť voziť kamióny zo Španielska, Francúzska, Talianska alebo Nemecka a nebudú to potom navážať krížom cez celú republiku. A nebude treba toľko nových diaľníc a dokonca nebude treba ani toľko vodičov a toľko nafty do ich áut. Všetko to môže byť pre spoločnosť veľmi výhodné aj ekonomicky. Zámerne píšem pre spoločnosť, lebo pre niektoré, najmä zahraničné, firmy to už také výhodné nebude. Ale máme sa my, naši vládni predstavitelia, starať o blaho občanov Slovenska alebo nejakých deduškov a babičky, vlastniacich zahraničné obchodné reťazce?

Súčasne s presunom produkcie do miesta spotreby pominie potreba rôznych logistických pracovníkov a manažérov centrál v centre, rozumej na západnom okraji Slovenska. Nielen, že tým zlacnejú byty v Bratislave, ale zníži sa aj potreba dochádzania ľudí z východu Slovenska za prácou na západe, keďže nájdu prácu doma. A aj to spôsobí úbytok áut na diaľniciach. Aj zníži dovoz ropy.

Všetko je to vlastne jednoduché. Ak máme ako štát aj jednotlivci byť ekonomicky úspešnejší, ušetriť a zároveň sa lepšie mať, treba to urobiť tak, ako hovorila moja bývalá budúca svokra: „Ser doma“.