Ľudia sedia pred televíznou obrazovkou a sledujú napínavé pokračovanie „seriálu“ Najdedinka Slovenska. Nie len ľudia z mesta, ale aj ľudia na dedinách. Viem to, lebo mi o tom rozprávajú. Sedia a kukajú, ako to robia inde. Pripomína mi to jednu partiu z miestnej stavebnej firmy, ktorá sledovala konkurenciu cez cestu.

Títo murári sa opierali o nedostavaný múr a pozerali sa cez cestu na stavenisko nákupného centra, pričom keď som, ako každé ráno, prechádzal okolo nich do kancelárie, jeden z nich zahlásil: „Kuva, to je firma, tí robia!“ Namiesto toho, aby robili na svojej stavbe, aby zlepšovali svoje pracovisko a zvyšovali svoj pracovný výkon, pozorovali v podstate konkurenciu.

Podobne to vnímam aj pri najdedinke. Ľudia, ktorí nepohnú prstom, aby upratali járok pred svojou bránou, aby umiestnili truhlíky s kvetmi pri autobusovej zastávke, ktorú pretým natreli a pri ktorej vyčistili okolie, ľudia, ktorí nepokosia trávnik pred kostolom a neupracú špaky pred krčmou, sedia pred telkou a sledujú, ako si iní vylepšujú svoje životné prostredie, ako skrášľujú dedinu v ktorej bývajú. Ľudia namiesto toho, aby naberali inšpiráciu a na druhý deň s náradím v ruke vybehli pred obecný úrad a začali makať na svoje dedinke, držia palce úplne cudzím ľuďom a je im u zadele, ako vyzerá tá ich dedinka.

V podstate každá dedina by mohla byť najdedinou. Keby ľudia začali sami od seba a od svojho najbližšieho okolia. Každý čaká, že sa stane „niečo“ a oni budú mať čas, peniaze, techniku, šťastie, zázrak a zrazu sa ich dedina stane tou najkrajšou. Pritom stačí jediné. Zdvihnúť zadok od televízora a začať pred svojou bránou. Potom aj vaša dedina bude najdedinkou. Celkom určite je vás a vašich susedov.