Sedím si tak v kancelárii, keď sa popoludní vonku trochu zotmelo. Prichádzala búrka, pre mňa očakávaná, keďže sledujem na nete predpoveď počasia na svojej obľúbenej stránke. Spolu s tým sa ochladilo, čo som využil na otvorenie okien a vyvetranie v miestnosti. A ako bonus som dostal pohľad na ľudí, ktorí predpoveď buď nesledujú alebo ignorujú.

Mesto bolo zrazu plné ponáhľajúcich sa ľudí. Začalo pršať a každý niekam utekal. „Oni fakt nesledujú predpoveď počasia,“ prebleslo mi hlavou. A zrejme ani oblohu. Za chvíľu bude po letnej búrke. Načo teda utekať do svojho cieľa, poťažmo domov, keď sa môžem schovať pod strieškou obchodíkov na ulici? Alebo aj vojsť do obchodu, popozerať čo tam majú, a či si aj dačo kúpiť. Alebo si len tak pokecať s personálom.

To mi pripomína jednu moju dávnu príhodu z čias pred prevratom. V cudzom meste ma zastihol dážď (vtedy neboli ani počítače, nieto ešte internet), tak sme sa skryli s kamarátom na hlavnej ulici, vtedy sa volala Marxova, pod strechu obchodu, na poludnie zatvoreného. Postupne sa k nám pridali ďalší ľudia. Tých prvých som chápal, tých, čo už mokli mimo zastrešenie nie. Až sa po pol hodine jeden z nich opýtal: „Prosím vás, a čo dostali?“ „Ja neviem, my sme sa tu skryli pred dažďom,“ po pravde som odpovedal. Mokré tváre mnohých spoluobčanov dostali ešte aj kyslý nádych…

Takže ľudia behajú sem tam po ulici, keďže je sparné leto, tak dievčiny v krátkych sukienkach a ľahkých blúzkach. A všetky pripomínajú finalistky súťaže Miss mokré tričko 😉 Keďže sa ale práve niekde blízko zablyslo a aj šľahlo, mal by som aj napriek záložnému zdroju dopísať článok a vypnúť PC.