V nedeľu počas oddychu som zobral do ruky papierové „Novinky“. Dostali sa nám do schránky, tak som zo zvedavosti po nich siahol, že čo píšu. Okrem zaujímavostí z okolia ma zaujal aj článok s rovnakým nadpisom, ako je tento môj.

V živote jednotlivca sa raz alebo viackrát za život môže vyskytnúť situácia, kedy rieši takúto dilemu. Samozrejme, že najprv by tomu mala predchádzať otázka, či byť sám alebo byť s niekým a na základe odpovede potom nasleduje riešenie spôsobu spolužitia. V každom prípade ale názory v našich zemepisných šírkach sú ovplyvňované nie len historickou skúsenosťou, ale aj náboženskými názormi. A v posledných rokoch sa do všetkého ešte vkladajú názory akožeodborníkov, tedy psychológov. Nie, že by som proti psychológom niečo mal, to určite nie, sú to ľudia, ako my všetci ostatní, aspoň dúfam, ale toto je otázka, ktorú si musí každý vyriešiť sám a nemal by mu do toho kecať nikto. Ani v bielom plášti ani v čiernej sutane.

V článku ma zaujali dve tézy. Tá prvá z pohľadu psychológa. Že je dobré si odskúšať vzájomné spolužitie skôr, ako dvaja ľudia vstúpia do manželstva. Že je ľahšie sa rozísť, keď obaja žijú spolu bez papiera (a bez detí) a že po „odskúšaní“ má manželstvo väčšiu šancu vydržať. A tá druhá z pohľadu kresťanskej viery. Že kresťansky založení ľudia sa zodpovedne pripravujú na manželstvo a to potom má väčšiu šancu vydržať.

Oba pohľady majú čosi do seba a väčšina ľudí má tendenciu prikyvovať. Nemáte ale pocit, že sa tu miešajú príčiny s následkami? Že sa to pletie piate cez deviate? Psychológovia aj farári poukazujú na „trvanlivosť“ manželstva, vzťahu, ale vytráca sa im z toho človek. Úspešné manželstvo je podľa nich také, ktoré vytrvá, prežije všetky nástrahy života. Ale čo jeho účastníci? Ako to prežijú oni?

Všetky tieto úvahy začínajú vzťahom, najradšej manželstvom. Ako keby život a svet predtým neexistoval. Akoby ľudia, o ktorých sa vo vzťahu a manželstve hovorí, pred manželstvom neexistovali.

Ja si myslím, že tu ido o ľudí, o muža, o ženu. A vzťah je pre nich spôsobom, ako prísť ku šťastiu. A ak majú partneri pocit, že im vzájomný vzťah prináša šťastie a radosť zo života, vstúpia do vzťahu. Či už „nadivoko“ alebo do oficiálne „posväteného“ papierom z úradu alebo z fary. No ak sa vo vzťahu necítia byť šťastní, či už obaja lebo jeden z nich, majú podľa mňa právo zo vzťahu vystúpiť. Hoci aj toho papierovo oficiálneho, z manželstva. Cieľom totiž nemá byť, ako sa nám snažia vtĺkať do hláv, spokojné manželstvo, ale šťastný jednotlivec.

Čím nechcem ani len naznačovať, že do vzťahov treba vstupovať ľahkovážne a keď sa nám zachce, zase odísť. Som zástanca svedomitého zvažovania všetkých pre a proti pred rozhodnutím začať s niekým žiť. No rovnako som zástanca slobodnej vôle človeka vzťah opustiť, keď mu už šťastie neprináša alebo dokonca ho robí nešťastným.

V živote sa totiž toľkokrát môže zmeniť a udiať tak veľa vecí. A nikto cudzí, ani rozvodový sudca ani katolícky farár s jeho čiste teoretickými znalosťami partnerských vzťahov, do vzťahu dvoch ľudí nevidia. A preto ho nemôžu súdiť a ani nemajú právo nútiť dvoch ľudí spolu ostávať, nech už je ich zámienka akákoľvek, vrátane obľúbenej „kvôli deťom“.

Napadá ma len jeden dôvod, prečo aj laická odborná verejnosť aj kresťanskí predáci sa snažia dostať a udržať ľudí v dlhodobých vzťahoch. Majetok a peniaze. Koniec koncov aj preto sa nemôžu katolícki duchovní ženiť. Lebo by ich majetok zdedila žena a potomkovia. A keď spoločnosť „donúti“ dvoch ľudí vstúpiť do manželstva a splodiť potomkov, dostane ich do finančnej a často aj dlhovej pasce, z ktorej niet úniku a obaja len robia a robia, aby stíhali platiť účty za veci potrebné aj „potrebné“, ktoré nám podsúva reklama. A závislý človek je poslušný človek. Či už v štáte alebo v cirkvi. Navyše, štát má z každého jedného výdavku svojich 20% DPH, čo je mimochodom dvojnásobok desiatku, ktorý sa povinne platil v minulosti. A už vtedy si ľudia mysleli, že ich zdierajú.

Takže ak by ste v budúcnosti mali riešiť otázku, či zostať dobrovoľne vo vzťahu, do ktorého ste kedysi dobrovoľne vstupovali, nedajte na múdre reči „odborníkov“, či už majú vysokoškolský titul ako psychológ alebo farár. Oni vašu situáciu nepoznajú a ani nebudú za vás platiť účty. Oni si len prihrievajú svoju polievočku.

Manželstvo nie je cieľom, manželstvo je prostriedkom. Cieľom je vaše šťastie.