Je to tak, počítačová disketa má tridsať tri rokov. Aj keď mnoho mladých ľudí ani nevie, na čo sa používa a ako sa používa. Kúpiť dnes počítač s disketovou mechanikou je nemožné, ak si to priamo neobjednáte alebo ak si radšej nezaobstaráte externú USB disketovú mechaniku. Teraz si spomínam, že tá moja je už asi rok u jedného lekára… Kto vlastne dnes ešte používa diskety? A ako sa v priebehu rokov diskety menili a vyvíjali?
Disketa to je to malé plastové niečo, čo sa strká… Tak to vôbec nie je. Disketa, či skôr pružný disk, si ja pamätám ako osem palcovú papierovú obálku a v nej čierny magnetický disk. Floppy disk sa to volalo preto, že to bolo naozaj pružné, na rozdiel od pevného disku, čo bol kovový lesklý kotúč, ktorý sa vkladal samostatne do diskovej jednotky a mal kapacitu 5 MB (MegaBytov – nie nepomýlil som sa, naozaj len tak málo) alebo vo zväzkoch s kapacitou 20 MB sa to vkladalo pomocou plastového držiaka do diskovej jednotky veľkej ako automatická práčka. Boli to tzv. sálové počítače a terminálové stanice. Hebedo veľké, žralo to ako cirkulárka a výpočtový výkon… dnes aj digitálky sú výkonnejšie.
No a tá disketa 8 palcová (203 mm) mala kapacitu 256 kB, ak si dobre pamätám. Disketová jednotka bola veľká ako čiernobiely televízor a boli v nej šachty na dve diskety. Celý operačný systém Fobos III pre terminálovú stanicu SM 50/50 sa zmestil na desať takýchto diskiet a stálo to skoro 30 tisíc československých korún, skoro ako polovica Škody 120 L. Diskety sa pri štarte systému postupne vymieňali v jednotke a po nabehnutí stroja bolo treba v jednej šachte mať disketu s programom a v druhej disketu pre čítanie a zápis dát. Môj vtedajší súdruh riaditeľ po mne chcel, aby som na tom počítači za milión korún spustil program pre dopravu (evidencia nákladných automobilov a stavebných mechanizmov), ale nekúpil stojan s diskovou mechanikou na 5 MB disky za ďalší milión, tak som mu povedal, že mu to nespustím. Klasický súdruhovský príkaz, že „to musí“ ísť som odbil vetou, že či si mám ten program púšťať na gramofóne, či čo. Do polroka bola SMEPka preč a podnik začal využívať moderné PC/AT počítače, ktorých procesory 80286 bežali na frekvencii 12 MHz, obsahovali pevné disky o veľkosti 20 MB a disketové mechaniky o veľkosti 5,25 palcov zvládali diskety o kapacite 360 kB alebo 1,2 MB! To bolo!
Jedna taká disketa 1,2 MB obojstranná vtedy stála 500 korún! Vrchná účtovníčka mi prikázala, že všetkých päťdesiat diskiet musím očíslovať a viesť presnú evidenciu o ich pohybe po podniku. Číslo som na ne nalepil, ale evidovať, ktorá disketa od koho kam išla a podpisovať hárky som odmietol. Dosť so mnou bojovala. A raz ma zavolala, že má problém pri ukladaní zálohy účtovníctva na disketu (áno, vtedy boli programy písané tak efektívne, že záloha účtovníctva strednej firmy sa zmestila na tri diskety). Podľa hlásenia operačného systému MS DOS 3.30 bolo jasné, že na disketu sa nedá zapisovať. Neriešil som, či sa jedná o ojedinelú chybu alebo je disketa po pol roku používania opotrebovaná a oznámil som šéfke účtovníčiek, že disketa je pokazená a je potrebné ju nahradiť inou. Otázku, čo s ňou, som vyriešil zahodením „prísne evidovanej drahej diskety“ do koša so slovami, že je už nanič. Odvtedy som diskety nemusel evidovať už nikdy a nikde.
V tých časoch o internete nechyrovali ani v Emerike a programy sa zháňali telefonicky po kamarátoch. Raz som sa tak dopátral k niekomu v Ostrave, dohodli sme si poskytnutie dát na disketa a o pár dní som dostal podlhovastú obálku, avšak nejak nafúknutú. Ako som neskôr telefonicky zistil, sekretárke sa 5,25 palcová disketa nevošla do obálky, tak ju prehla, starostlivo ohyb utlačila a tak vložila do kancelárskej obálky, ktorú poslala na moju adresu. Neuveriteľné, mne sa podarilo tú disketu vyrovnať, jeden jediný krát vopchať do disketovej mechaniky a raz prečítať jej obsah. Či skôr rovno som použil príkaz na kopírovanie. Disketa sa roztočila, systém načítal obsah a skopíroval na pevný disk… Aj to sa vtedy mohlo stať.
Zvyšovanie hustoty zápisu na médium prinieslo dve veci. Zmenšenie rozmeru a väčšiu mechanickú presnosť. Objavili sa 3,5 palcové diskety, ktoré mali celkovú kapacitu 1,4 MB pri obojstrannom zápise. Predávali sa po desať kusov k krabičke, lacnejšie v papierovej, drahšie v plastovej. Niektoré firmy pokrývali povrch teflónom. Pri disketách totiž čítacia hlava mechaniky sa šúchala priamo po povrchu diskety, takže sa mechanicky opotrebovávali. Aj diskety aj čítacie hlavy.
No a kde sú dnes diskety? Už ani tie zdravotné poisťovne ich pomaly od lekárov nechcú. Najväčší záujem o ne je pri zatmení slnka, kedy sa cez ich tmavú fóliu ľudia pozerajú do Slnka. Nie je to ideálne, ale na krátky čas to funguje.
Počítačová disketa vznikla ako médium na ukladanie dát, na prenos dát k inému počítaču aj na zálohovanie a archiváciu. Niektoré systémy boli tak rozsiahle, že kompletná záloha obsiahla aj niekoľko diskiet. To potom práca pri kontrole alebo obnove dát bola naozajstná diskotéka. Dnes USB kľúč s kapacitou 8 GB uloží toľko dát, ako 5714 diskiet rozmeru 3,5″.
Ako postupne rástli veľkosti súborov, objavili sa spôsoby, ako veľký súbor, ktorý sa na disketu nezmestí, rozdeliť a neskôr spojiť a jednotlivé časti uložiť na niekoľko diskiet. Dnes by sa s tým už asi nikto nezaoberal, kúpil by si väčší USB disk za pár šupov.
Disketová mechanika na 3,5 palcovú disketu už dávno nie je bežnou súčasťou stolných počítačov ani notebookov. No medzi rokmi 1990 a 2000 patrili diskety k dôležitým súčastiam osobných počítačov a notebookov a ešte predtým boli neodmysliteľnou súčasťou sálových počítačov alebo terminálových staníc, ktoré sa používali pre prípravu dát pre sálové počítače. Akokoľvek sa nám dnes ich rozmery a kapacita alebo spôsob práce zdajú smiešne, tak ako každý vynález vo svojej dobe znamenali významný pokrok a dláždili cestu výmenným médiám dnešného typu a dnešných kapacít.
Počítačový pružný disk v týchto dňoch oslavuje 33. narodeniny.