Ľudia sa nemenia, menia sa len technológie, ktoré využívajú. A tak je aj dnes platné heslo staré dvetisíc rokov z čias, keď bola staroveká Rímska ríša pánom nad osudmi miliónov ľudí v celej južnej a strednej Európe: Dať ľuďom chlieb a hry. Aj keď sa podľa mňa tento slogan tiež scvrkáva. Alebo sa len menia chlieb aj hry vzhľadom k vývoju technológií?
Keď sa mi môj kamarát občas posťažuje, že naša vláda nepodporuje šport a mládež a ako chýba zrušený Zväzarm, tak mu vždy pripomeniem, že podpora športu u nás mala za cieľ ukazovanie úspechov socialistického tábora nad kapitalistickým a rovnaké to bolo aj na druhej strane železnej opony. O talenty a skutočné úspechy jednotlivcov nikomu nešlo, vždy sa len chcela verchuška blysnúť a ukázať ľuďom na druhej strane, že u nás je to lepšie. So zrútením bipolárneho sveta stratilo toto súperenie na viacerých stranách zmysel, nie je sa pred kým vystatovať a aj samotné národy sú zmazávané z mapy Európy v duchu jednoty. Na tú doplatil staroveký Rím a nedávno aj Rakúsko-Uhorsko.
Rím bol známy svojimi gladiátorskými zápasmi. Miestni mocipáni a kandidáti na vyššie postavenie aj samotní cisári usporadúvali kruté zápasy človeka proti človeku (alebo divému zvieraťu) za účelom pobavenia verejnosti, plebsu, chudobných ľudí, ktorí ich svojou prácou v podstate živili, ale hlavne volili. V podstate súperili viacerí kandidáti, kto sa voličom zapáči viac. Ako zápasníci na život a na smrť boli využívaní zajatci vojnových výprav proti iným národom. Ale postaviť arény, trénovať zajatcov a živiť dobrých gladiátorov nebolo zadarmo.
Starovek sa premenil postupne na novovek a otroci si dnes musia potravu a bývanie zaobstarať a platiť sami. Otroci ani gladiátori nie sú oficiálnym majetkom nikoho, preto nikto nemá povinnosť starať sa im o všetky potreby. Dostanú nejaké žetóny a za čo ich minú, je ich vec. Ako v tom starom vtipe, ak Nemec zarobí päť tisíc eur a na živobytie rodiny potrebuje tri tisícky, vláda sa nezaujíma, čo urobí s tými dvomi. Ak Slovák zarobí tristo eur a na živobytie potrebuje päť stovák, vláda sa nezaujíma, kde zoberie tie dve. Lenže ani na západ od nás už to nie je také ružové, ako kedysi. Ako som písal, už sa nie je pred kým predvádzať, tak kapitalista dá zamestnancovi len toľko peňazí, aby vládal na druhý deň prísť do práce.
A netýka sa to len robotníkov. Už prichádza mráz nie len na psa, ale aj na strednú triedu. A aby to nebolo také, že niekto konkrétny znižuje mzdy a odmeny, tak sa to vyrieši napríklad zákazom činnosti. Aspoň dočasne. Alebo sa vyhlási nejaký extrémny stav a ľuďom sa extrémne zvýšia výdavky v mene nového náboženstva. A zakáže sa im pracovať či podnikať. A zákazníkom sa najprv zakáže nakupovať a neskôr sami prestanú. Lebo sami budú mať ledva na chleba. Nieto ešte na zábavu.
A pre istotu sa zakáže návšteva arény. Gladiátori sa síce môžu medzi sebou tĺcť, ale ľuďom zakážu sa na nich chodiť pozerať. A tak snooker sa hrá bez divákov a pri dobrej guli sa pustí umelý potlesk. Doteraz sa umelý potlesk a umelý smiech vyskytoval len v stupídnych sitkomoch… Futbalové zápasy najvyšších líg pripomínajú tú kukuričnú z vedľajšej dediny. Ľudí z realizačných týmov je na ihrisku viac, ako divákov, ak nejakí. A keď nie sú diváci, klesajú klubom príjmy z reklamy a marketingu, z predaja upomienkových predmetov. A keď klubom klesajú príjmy, klesnú platy aj gladiátorom, teda futbalistom. Aj tak ich príjmy prehnane stúpali do astronomických výšok. Platení boli za to, že zabávali plebs. Ale to už netreba. Plebs má teraz iné starosti a do budúcna to bude ešte horšie. A načo sa starať o gladiátorov, keď o voličov a vládu nad nimi netreba súperiť? Keby voľby naozaj niečo mohli zmeniť, nedovolili by nám voliť, povedal už kedysi Mark Twain.
Medzi prvými si to odskákali herci. Nie len, že zabávali ľudí, oni im mohli aj niečo povedať. A ich publikum je vnímavé a vzdelané. Ostanú len „osvedčení“ a servilní „herci“ zo stupídnych seriálov televízií, plných propagandy politickej aj ekonomickej, pardón – reklamy. Teraz je postupne likvidovaný profesionálny šport. Drahé hviezdy dožijú, nové sa neobjavia, a možno sa šport opäť dostane do normálu, kedy sa zimné olympijské hry uskutočnia na svahoch, kde sa lyžujú turisti z miest. A kedy futbal hrajú ľudia po práci ako zábavu svoju, nie ako gladiátori plebsu.
Takže to vlastne ani nemusí byť také zlé. V niektorých oblastiach bude svet zase normálny.