Bez ohľadu, ktosi čo pod pojmom „demokracia“ predstavuje, všetci ju považujeme za samozrejmú. Aj tí, ktorí si myslia, že demokracia znamená, že si môžu robiť čo chcú, aj tí, ktorí nezdieľajú názor, že ide o systém práv väčšiny, ale skôr o ochranu práv menšiny. Žijeme v predstavách, že je to automatický systém, na ktorý máme nárok a že to je najmä spôsob, ako každé štyri či päť rokov zvoliť vládu, poslancov či župana. Pritom všetko je úplne inak.

Demokracia sa v učebniciach dejín spája s mestskými štátmi v starovekom Grécku. Učí sa, ako sa všetci občania podieľali na správe štátu, kedy každý mohol rečniť, voliť a byť volený za predstaviteľa či úradníka štátu. Nikoho neprekvapuje, že chýba historické pozadie, prečo došlo k takejto zmene v čase, keď vládli králi alebo veľmoži a ako k vzniku demokracie došlo. Lebo nič nevzniká samo od seba a už vôbec nie niečo, čo je na prospech veľkému počtu ľudí. A keď pochopíme historické súvislosti okolo vzniku demokracie, pochopíme aj zmeny, ku ktorým v spoločnosti v súčasnosti dochádza.

Aj v starom Grécku sa spoločnosť delila na bohatých a mocných a tých ostatných. A súčasťou práva a povinností tých prvých bolo ochraňovať svoj kraj a svoj majetok. Zväčša pred inými bohatými Grékmi z iných oblastí, ktorí chceli byť bohatší na úkor svojich susedov. Klasika, nič nové pod Slnkom.

Problém začal vtedy, keď malé mestské štáty začal ohrozovať veľký nepriateľ z Východu. Ani zjednotenie štátikov by nestačilo proti takej presile. A čo urobí boháč, keď mu tečie do topánok? Využije chudobu. Plamenné prejavy a duchaplné preslovy, zaiste o vlasti a slobode, presvedčili chudobných Grékov, aby sa postavili do jedného šíku so svojimi vládcami a so zbraňou v ruke spolu bránili ich majetok. Teda majetok boháčov a vladárov, lebo chudák nič nemá.

I stalo sa a zopár bitiek Gréci vyhrali. A zopár chudobných pri nich aj padlo. A preživší si začali uvedomovať, čo znamená slovo „vlasť“ v prejave mocipána. Je to predovšetkým jeho dom, jeho polia, jeho majetky. A začalo im dochádzať, že boháči potrebujú chudobu na to, aby za nich zomierala vo vojnách za ich bohatstvo a moc.

Chudák, ktorý má pravdu a vie, že ju má, nie je nebezpečný. Nech si rozpráva, no a čo. No chudák, ktorý má pravdu, vie, že ju má a navyše má aj vojenský výcvik, skúsenosti z bojov a má zbraň, už nebezpečný je. Najmä keď má veľa rovnakých kamarátov.

A tak sa vládnúca elita v starom Grécku podelila o časť moci s obyčajnými ľuďmi. Za to, že s nimi, či skôr za nich, obetovali svoje životy vo vojnách a pri obrane ich majetku, im dovolili podieľať sa na vládnutí. Dostali časť podielu na moci.

Bohatí a mocní sa svojej moci len tak nevzdajú. Veď ani Grékom ich demokracia nezaručila na dlho ich slobodu a nezávislosť.

Po pár storočiach sa opäť demokracia objavila na svete, v roku 1789 vo Francúzsku. Niekto verí vo Veľkú francúzsku revolúciu, niekto v sprisahanie slobodomurárskych lóží a riadený prevrat. V konečnom dôsledku prišiel o hlavu aj francúzsky kráľ aj vodca revolúcie. Zrejme poslúžil a skončil, ani to by nebolo prvý raz v dejinách ľudstva.

Dnes majú ľudia dojem, že demokracia je tu, že je tu odjakživa a že to bude na veky. Ale mocní a bohatí sa svojho vplyvu nevzdávajú. Nanajvýš ho maskujú. Namiesto korbáča a dereša sú to dnes splátky, namiesto vojenských výprav sú to výhodné úvery. Takto sa dnes ovládajú jednotlivci aj celé štáty. Veľké armády sú totiž drahé a nespoľahlivé.

Vo vojnách sa bojuje dronmi, družicami, stíhačkami a riadenými raketami. Keď die do boja vojak, nie je to odvedenec so základným výcvikom. Je to profesionálny vojak, ktorý sa sám prihlásil. Môžeme diskutovať o jeho zvrátenej psychike, ale každá vládnuca sila potrebuje takých jednotlivcov a vyhľadáva ich. Vojny sa vyhrávajú vo vzdialených bunkroch a na diaľku. Na zničenie krajiny to stačí.

Pominul dôvod, prečo vznikla demokracia. Mocní nepotrebujú, aby za nich umierali chudobní. Tak prečo by sa s nimi mali deliť omoc? Posledné zvyšky ilúzie demokracie ešte ostávajú, ale voľby sú manipulované, kandidáti starostlivo vyberaní a celé to divadlo je riadené spoza opony. Aj keď vyhrá národnostná pravica, spojí sa nakoniec do koalície s národnou pravicou, všetko v mene moci. Politici sú nastrčené figúrky, tvár, ktorá sa ukazuje svetu. Bez vlastného názoru a vízie, len so schopnosťou obkecať pred voličom ideologický kotrmelec.

Zrušiť demokraciu cez noc nejde, ľudia by sa vzbúrili. Ale salámová metóda funguje dokonale. Postupne odovzdávame moc do sídla monarchie, kde rozhodujú nevolení „úradníci“ a volení poslanci hrajú divadlo. Ako inak nazvať situáciu, kedy rozhoduje väčšina prítomných (hoci ich je desatina v sále), ale ich rozhodnutie nemá nijakú právnu váhu, len deklaratórnu. Zato rozhodnutie komisie sme povinní zapracovať do našich zákonov, lebo tak sme si sami schválili ústavu.

Poturčenec je horší od Turka. Tak hovorili naši predkovia po skúsenostiach s ľudmi, ktorí sa dali po okupácii Osmanmi do služieb Turkov za výhody. Situácia sa nezmenila, vždy nájdeme medzi nami dosť zradcov.

A demokracia opäť odchádza do zabudnutia.