Ako malé dieťa som často s rodičmi cestoval v lete na dovolenku autom aj osem hodín. Aby sme sa vyhli najväčším horúčavám, mal otec k dispozícii niekoľko „trikov“. Spomenul som si na svoje detstvo v aute nedávno, keď som musel absolvovať jednu ani nie dlhú cestu, ale počasie si vybralo práve jednu zo svojich horúcich chvíľok. A auto jednu zo svojich slabých chvíľok. Nefungovala klimatizácia.
Na aute sa pokazil elektrický ventilátor, teda nemohla fungovať ani klimatizácia ani kúrenie. Teda tá klíma mi chýbala v júli viac, ako kúrenie. A stretnutie sa malo konať v jednom krajskom meste v pracovnej dobe. Stráviť niekoľko hodín v aute bez vetrania a v spotenej košeli sa mi veľmi nechcelo. Iste, stačí za jazdy otvoriť okná a vetrať, ale ak sa auto zastaví, povedzme na semafóre, okamžite vodiča zaleje pot. A je po pohodičke.
Spomenul som si aj na kamaráta, ktorý na starej Škode 120 vozil dve jedenapol litrové PET fľaše s ľadom a vkladal ich do prieduchov ventilácie pod prednou kapotou. Teplý vzduch zvonka sa mu okolo fľaší ochladil a do kabíny vstupoval chladnejší. Lenže ja som Š120 nikdy nemal (i keď tú jeho som pár krát šoféroval), zmrazené PETky ani ľadové tvary na mojom aute nemám kde vložiť a vypnutý ventilátor znamená aj zatvorené klapky pre vzduch. Táto cesta pre mňa nebola schodná. Navyše ten ľad sa tak do dvoch hodín rozpustí a mňa čakala aj cesta späť.
Staré fiaty a lady mali bočné okná vo dverách rozdelené na dve časti. Zadná plocha sa sťahovala hore a dolu ako na dnešných autách, predný trojuholník sa dal vyklopiť do rôznych polôh, čím sa smeroval vzduch do kabíny potrebným spôsobom. Vetranie prievanom horúceho vzduchu… Ani toto som nemohol použiť, bočné okná mám v jednom kuse.
Ostalo mi jediné. Zásobiť sa plnou fľašou vody na pitie a vypočítať si, kedy zavčas ráno musím vyraziť, aby som na miesto stretnutia dorazil tesne po otvorení. Takže som vyrážal ráno o šiestej, slnko sa už dvíhalo na oblohu, ale teplomer ukazoval príjemných 17°C. Ani som nemusel mať otvorené okno na dverách.
Keď som pred deviatou vyrážal na spiatočnú cestu, teplota vzduchu bola dávno nad dvadsiatkou. Ešte že mám elektrické ovládanie bočných okien, počas jazdy som si reguloval intenzitu vetrania v závislosti od rýchlosti jazdy. Mimo obce len spolujazdcove okno, v dedinách aj šoférove. A aká úľava, keď sa na oblohe na pár desiatok minút objavil veľký mrak a slnko zatienil!
Cestou som si vždy urobil po dve zastávky. Nie len vypustiť prebytočné tekutiny a narovnať chrbát, ale aj napiť sa vody z fľaše. Smädný človek je dehydrovaný a dehydrovaný človek je nepozorný, má pomalšie reakcie. A to sa nezlučuje s rýchlou jazdou, aby som bol čo najskôr doma. Krátke zastávky môžu zdanlivo predĺžiť čas cestovania, ale prestávka dodá vodičovi nových síl a tomu potom ide cesta lepšie a ľahšie.
Bol som rád, keď som doma zaparkoval v tieni bytovky a vystúpil z rozohriateho auta. Je fajn, keď si človek v tomto letnom počasí môže cestu naplánovať aj podľa toho, ako sa chce počas jazdy cítiť. Ale už sa teším, keď bude moje auto opravené a potom stačí stisnúť gombík a nastaviť si teplotu v kabíne na hodnotu, ktorá je mi príjemná. Bez ohľadu na teplotu vzduchu vonku.