Pri pohľade na slovenskú politickú scénu ľahko človek získa dojem, že si tieto dva pojmy kľudne môžeme zameniť a nič sa nestane. A nič na tom nemení fakt, či si náš najvyšší šašo tieto dva pojmy už pomýlil alebo len pomýli v budúcnosti.

Amnézia (zo starogr. a – predpona vyjadrujúca zápor a starogr. mneme – pamäť) je patologická porucha pamäti, charakterizovaná čiastočnou alebo úplnou stratou pamäti, pričom ostatné mentálne funkcie sú v uspokojivom stave. Pôvod môže byť psychický (vytesnenie) alebo fyziologický (staroba, úraz mozgu). Jestvujú viaceré druhy amnézie. Amnéziu treba odlišovať od zabúdania (v zmysle demencie).

Amnestia je jedna z foriem udelenia všeobecnej alebo individuálnej amnestie hlavou štátu. Príkaz hlavy štátu orgánom činným v trestnom konaní aby sa pre konkrétny trestný čin trestné konanie nezačínalo, alebo v ňom nepokračovalo a trestné stíhanie bolo zastavené.

Výsledkom oboch je aj tak iba zabudnutie. Prakticky platí „Čo bolo, bolo“. V prvom prípade to nastane tak nejak pomaly, časom. V druhom úderom istej hodiny.

S amnestiami máme už svoje historické skúsenosti. Tá úplne prvá demokratická nám dobre zavarila, pre „pravdu a lásku“ sa na slobodu zrazu dostala kopa recidivistov, pre tú druhú zas ostalo po slobode behať zopár gaunerov. S amnestiami sa ale už nedá nič robiť. Iba zabudnúť.

Ako tak sledujem okolie, zabúdanie, teda amnézia, je široko rozšírený jav. Najčastejšie sa prejavuje hromadne, vo fázach štvorročných cyklov.

A tak je vlastne jedno, či nás v tieto dni postihla amnestia lebo amnézia, je jedno, či sa dakto zase zakoktal alebo brebtol v priamom prenose či nie. Na funkciu rastlinára to aj tak nemá vplyv. Len sa nemôžem zbaviť dojmu, že tu systematicky niekto z nás robí idiotov.