Túto otázku som si naposledy položil pri čítaní blogu českej autorky, ktorá sa živí písaním. Píše texty pre firmy a svojím blogom si vlastne robí svoje PíáR. Reklama aj seba samého je dôležitá, o tom niet pochýb. A pre vytvorenie vzťahu blogera a čitateľa radia mnohí odborníci na písanie, aby sa blogeri nebáli písať o sebe a svojich zážitkoch, skúsenostiach, názoroch. Ostatne to na tomto blogu píšem aj ja, hoci nie preto, aby som si robil osobnú reklamu a podporoval tak svoj job. Kde sú vlastne hranice osobnosti?

Tvrdím, že dnes netreba špicľov a donášačov, ako to bolo za čias ŠTB, lebo ľudia na seba „vyzvonia“ na facebooku či na podobných platformách kadečo. Dokonca aj to, čo by možno ani vzdialeným príbuzným do očí nepovedali. No na klávesnicu a obrazovku sa toho zmestí… A čítajú to často úplne cudzí ľudia.

No keď som si prečítal na blogu copywriterky, že s manželom používajú antikoncepciu plodných dní a každý deň si meria teplotu a že sa rozhodla používať menštruačný kalíštek, zarazilo ma to. Nie, že by som doteraz netušil, čo sú to plodné dni alebo že ženy mávajú menštruáciu. Len som toho názoru, že to je osobná vec každého jednotlivca či páru a netreba to „ventilovať“ na verejnosti.

A myslím si, že to so slávou onej pisateľky textov nebude až také suprové, keď potrebuje svojich (potenciálnych) zákazníkov šokovať takýmito intímnosťami, aby ich zaujala.

Podľa vás, ako veľmi má byť bloger osobný?