Zašiel som si dnes na obed do jednej reštaurácie. Náhodou som išiel okolo, tak som využil príležitosť. Celkom príjemný jednoduchý interiér, aj milá obsluha. Jediné, čo mi vadilo, bol hluk. Či skôr hlasná hudba. Väčšina reštaurácií púšťa hosťom hudbu, taký tichý podmaz, aby v podniku nebolo úplné ticho. No tu hrala hudba tak hlasno, že by som nemohol telefonovať, keby mi niekto zavolal. A ľudia, čo spolu pri stoloch hovorili, museli hovoriť nahlas. No keďže hovorili viacerí, v tom hluku sa vzájomne nepočuli.

Čas obeda ľudia využívajú nie len na to, aby si zaplnili bruchá, ale často je obedňajšia prestávka taký malý relax. Ja tiež. Tak som poprosil servírku, či by mohla stíšiť tú hudbu. Zrejme sa jednalo o nejaké CD, pretože som nepočul nijaký moderátorský hlas z rádia. No dozvedel som sa, že hudba nemôže byť tichšie, lebo by inak bolo z kuchyne počuť búchanie riadov.

Ostal som v nemom úžase asi tak, ako vy teraz. V tomto podniku zámerne ohlušujú svojich hostí, aby nepočuli, čo sa deje v kuchyni. V podstate je to ich vec, ako majú vyriešenú dispozíciu podniku, je to ich vec, akých ľudí zamestnávajú a čo robia s riadom, ako s ním trieskajú a búchajú pri umývaní a podávaní jedál. Za seba ale môžem povedať, že radšej znesiem občasné buchnutie hrncom alebo tresnutie tanierom, ako neustály hukot hudby, ktorá sa mi nepáči, ruší ma a nedovolí mi vychutnať dobré jedlo a stráviť pár chvíľ medzi jednotlivými obchodnými stretnutiami.

A ako majiteľ reštaurácie by som viac dbal na pohodlie svojich hostí, ako na svoje potreby. Pretože by som sa bál, že si ľudia nájdu iný podnik, kde varia rovnako dobre, ale k svojím hosťom pristupujú ako k hosťom, nie k ľuďom, ktorí im každý deň nosia peniaze.